Dziva

Čo bolo na začiatku

Ako vznikla Dziva

Môj príbeh

Volám sa Monika Babicová a založila som si tkáčsku dielničku s názvom DZIVA, ktorá je chráneným pracoviskom a ktorej výrobky tu predstavujem. Žijem v Košiciach a mám 41 rokov.

Prečo a ako vznikla myšlienka venovať sa tomuto krásnemu remeslu?

V roku 2010 som ochorela. Celkom vážne a celkom nečakane... Diagnostikovali mi zriedkavé autoimunitné ochorenie so strašidelnými prívlastkami ako degeneratívne, progresívne a vraj aj nevyliečiteľné, postihujúce kolagén (ktorý je v tele takmer všade, od kože po vnútorné orgány). Navyše trpím jeho difúznou formou. Postupne sa toho v mojom živote veľa menilo. Pár mesiacov po tom, čo som vystúpila na svoj prvý 4-tisícový vrchol, som mala dni, kedy som nevládala ani vstať z postele :-(

Časom som stratila 30% svojej hmotnosti, veľmi výrazne sa mi obmedzila pohyblivosť a neustále pribúdali nové a nové ťažkosti. Každá, pre zdravého človeka bežná činnosť, mi tiež trvá niekoľkonásobne dlhšie, ak ju dokážem urobiť. Tiež som stratila svoju vlastnú podobu. Je to choroba, o ktorej sa vraví, že vám ukradne vašu identitu. Takže okrem chronických bolestí, pocitu, že sa nevtesnáte do vlastnej kože, i progresii ochorenia, ktorá hraničí už so stratou sebestačnosti, sa potrebujete vyrovnať aj s vlastným zjavom.... A nie, nepíšem to vôbec preto, aby som vzbudzovala ľútosť. Je to len realita, ktorú žijem. Som si ale vedomá toho, že by som mohla byť na tom omnoho, omnoho horšie. A tiež toho, že mnohí majú toho „naloženého“ ďaleko viac. Som veľmi vďačná za to, čo ešte môžem. A tiež nechcem, aby ma determinovalo moje ochorenie. Je to vysvetlenie pre lepšie pochopenie toho, čo pre mňa moja dielnička znamená. Čo pre mňa znamená, že môžem tkať, akým darom to pre mňa je.

Inšpirácia

Pracovala som dokiaľ sa dalo. Keď sa môj zdravotný stav zhoršil natoľko, že som už nemohla vykonávať svoju prácu, zostala som doma. Smutná, vnútorne nalomená, neistá, túžiaca okrem zdravia po sebarealizácii, či pocitu užitočnosti... Raz ma navštívila priateľka, nesúca svoje dieťa v šatke a idúca zo stretnutia „nosníc“. Porozprávala mi niečo o šatkách určených pre tento účel, aj o tých ručne tkaných. Presne v tom okamihu vo mne skrsla myšlienka, ktorá zároveň niesla aj rozhodnutie a odhodlanie ...budem tkať....!!! Ešte v tú noc bol v mojej hlave a srdci vytvorený projekt. O tkaní som v tom čase nevedela vôbec nič, hoc ma od mala priťahovalo a fascinovalo. Za nejaký čas bol u nás doma menší tkáčsky stav (RHL), začala som sa učiť tkať, otvorila sa kreativite a cítila som sa opäť šťastná. Šťastná, že môžem tvoriť, vytvoriť niečo pekné a užitočné, že môžem urobiť radosť ľuďom. Vybrala som sa na kurz do Prahy do obchodíka, kde som si kúpila krosná, absolvovala akreditovaný kurz tkania v ÚĽUV-e, vzdelávala sa on-line kurzami. Po istom čase som vybudovala tkáčsku dielničku so štátnou podporou a pomocou a tiež s obrovskou a neustálou podporou rodiny a priateľov, za čo som veľmi vďačná.

Kde sa vzal názov DZIVA

Pri čítaní knihy o slovanskej mytológii ma veľmi silno zaujala bohyňa ŽIVA. Je bohyňou života a životodarnej sily. Jej meno je odvodené od slova žiť. Prebúdza do života, dáva liečivú silu, má moc uzdravovať, či dokonca kriesiť..... „Živa, Živa z teba všetko ožíva.....“

Ja som si priala, aby tá krásna energia života bola vo všetkom utkanom, aby sa preniesla do všetkých vlákien a preto som si zvolila jej meno. Ale kým som sa dopracovala k logu, začalo sa používať veľmi podobné meno, takže bola nutná zmena. V rozličných regiónoch však ŽIVA niesla rozličné mená (Živena, Siwa, Deva Živa, Dziva, Dživa), a tak padla voľba na „Dziva“. Zároveň slovo dzivá (-ý, -é) je obľúbeným východniarskym slovíčkom v mojom slovníku (rozumej úžasný, perfektný či dychberúci).